Návrat do reality

4. září 2010 v 15:54 | Nikk Marsová |  Journal
Len sa tam zrazu objavil. Stál a čakal. Slzy v očiach sa mu krásne jagali. Po akej dobe sa znova ukázal? Rok? Dva? Chcelo sa mi bežať, ale len som tam stála. Chcela som ho vystískať, no len som držala zovreté päste vedľa tela a niečo mi v tom vnútri bránilo. Chcela som ho bozkávať, no len som si oblizla pery a zamyslela sa, koľko som sa s touto osobou nebozkávala, netúlila, neobjala ho. Čas zastal a znovu sa mi vynorili spomienky, ako pred rokom ma opustil. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu.. preplakané noci, dni, týždne. Telo bojovalo s miliónmi miniatúrných vojačikov šplhajúcich sa lanom po mojom tele. No moje telo sa pomaly obaľovalo do presvitného, hrubého ochranného plášťa a nevpustilo tam ani jedného z nich, bojovalo. Prvá kvapka padla. Druhá, tretia. Miláčik. Chceli sme si toho toľko povedať a len sme mlčali a pozerali si do očí. Ako prvý deň, keď sme sa spoznali. 

- Chýbal si mi, -opatrne som začala v jeho objatí.
- Ani nevieš ako, -pocítila som jeho slzy na mojej koži.
- Kedy si došiel? -nedalo mi.
- Si prvá, za ktorou som sa ponáhľal po príchode, -viac mi už nebolo treba.
Jemne som sa mu uchopila na hrudi ako malá opička a nepustila ho ešte veľmi dlho.

- Nejdeme na pizzu?, -typický on. "Papať pizzu, vínko piť, trtkať a nič nerobiť." No on i rád cestoval. Jeden deň sa túlil ku mne a na druhý deň mi poslal e-mailom fotku spod Eiffelovky. Výnimkou to nebolo ani teraz. Nerozišli sme sa, len som netušila, kde a čo s ním je.
- Pozývaš?, -dodala som so smiechom, i keď odpoveď mi bola vopred jasná.
- Zlatíčko, musíme si to všetko vynahradiť, celý ten čas!, - on to tak krásne povedal. Zlatí-čko! 

Sedeli sme v pizzérii v centre mesta. Rozprávali sa o živote, všednostiach a nevšednostiach, smiali sa, spomínali a plánovali. 
Chytil ma za rúčku, pohladil a milo skladal básne:

- Kvietoček, stále si tak nádherná ako v deň, keď som ťa opustil. Ako v deň, keď som sadol do lietadla a bez slova odletel. Ak mi to neodpustíš, pochopím to. Za ten čas bez teba som duševne vyrástol. Pochopil, čo je láska. Milujem ťa. Viac, ako v deň, keď som odišiel. Hovorím ti, vyrástol som. Zlatíčko, chcem, aby si bola šťastná. Aj keby to má byť bezo mňa. Budem ťa ľúbiť, aj keby si bola s niekým iným. - cítila som presne to isté. Len ja som to nevedela pomenovať.

- Ľúbim ťa, - slza v očku sa zaligotala, - tam veľmi si mi chýbal. Každý deň som ťa čakala. A dúfala, že nájdem nejakú správu o tebe, od teba.
- Ver mi, že toto len náš vzťah posilnilo, - povedal on. On, on, on, aaah on! Môj.
- Posilnilo,- úsmev na perách, pusa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Stará Blažková | 5. září 2010 v 2:55 | Reagovat

Príbeh zo života. Páči sa mi to, i keď mi tam niečo chýba.
Veľa šťastia

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama